Láska pre tisíc životov
Príbeh Savannah Rose:
Niekde vo svete žil človek. Rovnaký ako miliardy ďalších. Človek, ktorý sa hnal za svojím cieľom nevnímajúc krásy cesty, ktorá k nemu vedie. Človek, čo bez prestania premýšľajúc nad budúcnosťou, strácal sa a mizol v prítomnosti, ktorej každá chvíľka je tak dôležitá pre šťastie a skutočnú radosť zo života každej bytosti. Cítil,že nie je šťastný, i keď nechápal prečo, veď peniaze, pár honosných domov a ďalšie materiálne statky mu vždy predstavovali, ako sa dosiaľ nazdával, šťastný život.
Začal o tom premýšľať – vnímať to, ako na jeho ,,šťastie“ reagujú iní. No okrem prázdnych a chladných pohľadov, typických panovačných gest ,,veľkých šéfov“ a honby zaslepeného ľudstva po nezmyselných úspechoch, ktoré uznáva systém tejto spoločnosti, v nich nevidel vôbec nič. Ba áno – niektorí ľudia sa na neho aj prázdno usmievali, no zistil, že to boli zväčša tí, ktorí mu zo života najviac brali a zákerne prahli po jeho bohatstve. Vyčítal v nich aj pokrytectvo, zradu či nenávisť – jednoducho ľudská zloba ho obklopovala, a čím viac si to uvedomoval, tým viac túžil po skutočnej láske, zatúžil po ozajstnom šťastí, ľudoch bez predsudkov a nenávisti v akejkoľvek podobe, po naplnených, ucelených bytostiach…no vtom zastavil tok svojich myšlienok v domnení, že nechal príliš veľký priestor svojej fantázii. Cítil, že mu niečo chýba, no nevedel to popísať, pomenovať, lebo nikdy nič také nezažil. Až teraz pocítil potrebnosť pravého ľudského citu a aj to, že bez neho je úplne stratená podstata jeho bytia nielen na Zemi a v celom vesmíre, ale hlavne v jeho duši. Je to Láska, Šťastie, Radosť, Porozumenie a Pokoj – je to Božstvo v nás, uložené v každej bytosti, no neustále blokované a zakazované dnešnou chamtivou, márnivou a večne útočiacou spoločnosťou. A túžil. Túžil tak úpenlivo a úprimne, až uvidel v dave obyčajných ľudí človeka, akého prehliadal po celý život. Pozeral sa na žiariacu bytosť – na ženu, ktorá mala v sebe ono Božstvo, otvorené a čisté sťa životodarný prameň. V súlade a v harmónii s ním žila ona, a rovnako otvárala aj srdcia iných. Keď sa im na malý moment večnosti stretli pohľady, ten nádherný pocit, po ktorom tak veľmi túžil, paralyzoval jeho telo. Začal cítiť svoju dušu, ktorá bola v okamihu naplnená ako nikdy predtým. Hľadel do ženiných očí plných lásky, žiariacich nadpozemským, milujúcim pokojom. No ako keď človek uvidí ducha,pohlo sa aj v ňom podozrenie k tejto biedne oblečenej, no predsa najbohatšej bytosti. Jednoducho preto, lebo naňho nehľadela chladne a pohŕdavo, ani ako na človeka, čo stojí vedľa a civí na ňu prenikavým pohľadom, pritom sám zahĺbený do myšlienok rodiacej sa spásy. Jej jasné oči neboli naplnené žiadnym zo zvrátených ľudských citov dokazujúcich slabosť a neúplnosť. Bola snáď prvým človekom, ktorý sa mu dokázal pozrieť priamo a neohrozene do očí, pritom nič nevziať, ba dokonca ho pritom napĺňať najčistejším citom. A ten prekrásny, milujúci úsmev! Paradoxne, práve to vzbudzovalo jeho podozrenie. Alebo to bol len strach z nepoznaného, totiž takmer neuveriteľného? Táto stvora lásky vyčítala jeho otázku, videla náhly chaos a zmenu v jeho duši, pocity mu čítala z najhlbšieho vnútra sťa z otvorenej knihy. Chápala, že muž je teraz pozorný, lebo jej správanie si vysvetľuje ako ďalšiu pretvárku, ktorou ho chce olúpiť o jeho ,,cennosti“. Na jeho prekvapenie však žena riekla: ,,Ja mám všetko, čo potrebujem, hľa, mám zdravé dieťatko“, ukázala na maličkého černoška vykúpeného z ťažkých okov života, mierumilovne spiaceho v starom, no bezpečnom kočiariku, -,,mám milujúcich priateľov a pulzujúcu životnú silu ukrytú vo mne – to je zdroj mojej lásky.“ S koncom tejto vety prišiel sťa blesk z modrého neba aj koniec všetkým mužovým podozreniam a negatívnym myšlienkam. Pocítil obdiv. Obdiv nad človekom, ktorý sám nemá čo do úst, a predsa hostí a obohacuje ostatných. Obdiv nad človekom, ktorý v sebe našiel to najcennejšie a rozdáva svoje otvorené srdiečko na všetky strany, no pritom prezieravo vie, že všetka láska sa mu vráti rovnakým dielom, no v rôznych podobách krásnych citov a vlastného vnútorného obohatenia. A znovu obdiv nad človekom, ktorý nemá takmer nič a vďaka tomu má úplne všetko…videl pred sebou túto ženu, milujúcu bytosť ako najšťastnejšieho človeka na svete. A vtedy pochopil. Pochopil úplne všetko a rozhodol sa, čím uzavrel svoju doterajšiu trýznivú cestu zla. Ako prišlo jeho pochopenie, tak sa od neho vzdiaľovala tá bytosť lásky, ktorá mu zachránila život. Nastúpila do starého karavanu a pustila sa na ďalšiu cestu vo svojom kráľovskom príbytku. Vďaka málu jej zázračných, no pritom tak jednoduchých slov cítil, ako sa v ňom otvára nekonečne veľa možností, a pustil sa do ďalšej, no plnohodnotnej etapy svojho života.
,,Váž si a zveľaďuj každú drobnosť čo máš, a čo si v sebe objavil, lebo celý svet a všetka jeho krása sa skladá z detailov, a bez detailov zaniká aj všetko podstatné“ . Povedal si šťastný muž po ceste domov. Áno, konečne domov! Vybral svoj starý karavan prichystaný na zber do šrotu, zobral si doň pár vecí a vydal sa na dlhý výlet do sveta poznania, porozumenia a lásky. No ešte predtým rozdal svoje domy, pozemky a všetky materiálne statky, ktoré ho po celý život len obmedzovali tým, ktorí to potrebovali, tým, ktorí ani v treskúcej zime nemali kam zložiť hlavu. Účty vybral a peniaze daroval do krajín tretieho sveta, bez jediného slovka vysvetlenia. Všetko toto totiž robil s otvoreným srdcom a dušou naplnenou nikdy nevysýchajúcou studnicou lásky. Lebo keď je tá raz naplnená, čerpáme z nej už navždy. Ľudia, ktorí boli celý život okolo neho, nech im predtým na ňom nezáležalo, teraz ho ešte aj pokladali za blázna. No stačil jediný jeho pohľad a pár pravdivých slov venovaných trošku uvedomlejšiemu človeku, v okamihu sa zmenili priority každého ožiareného slnkom jeho zázračnej, vyliečnej duše. Lebo len zdravá duša, zbavená materiálnych obmedzení, cítiaca narastajúcu slobodu každou pozitívnou myšlienkou, môže viesť naše telo k harmónii s ňou a k pochopeniu podstaty nášho bytia vo vesmíre – k jedinému Bohu, ktorý je v každom z nás stelesnením lásky a všetkého dobra na Zemi – k dokonalosti samej, k Prírode.
A každému, kto ho čaká na ceste životom, rozdáva jednoduchý recept na lásku, šťastie a harmóniu so všetkým živým a cítiacim: ,,Miluj sám seba a rovnakou mierou miluj a rozdávaj lásku ostatným“ , hovorí, keď jeho pohľad kričí do celého sveta spolu s radostným a oslobodzujúcim smiechom: ,,Som najšťastnejší človek na svete!“
Zdroj: angelarium.wordpress.com
